Citový zotrvačník alebo Výhody mužskej predvídateľnosti

Čo ženy o mužoch nevedia a mali by? To bola otázka, ktorá ma trápila od okamihu, ako ma zastihla neodolateľná ponuka z istého lesklého farebného magazínu napísať niečo o ženách z mužskej strany ihriska. Keď pominul počiatočný záchvat pocitu dôležitosti, že akurát ja som ten vyvolený, uvedomil som si, že ženy predsa o mužoch vedia všetko. Celý svet, ktorý ich obklopuje, je viac mužský než ženský a aj veľká väčšina ženského sveta sa venuje dešifrovaniu toho mužského. Viem to. Vyrástol som v rodine plnej žien, som zvyknutý počúvať, o čom ženy hovoria. V kanceláriách, v kuchyniach, v autách, v obchodoch, v čakárňach a v kaviarňach. A vec sa má takto: VŠETKO O NÁS VEDIA. A to, čo im nepovedali matky, sestry a kamarátky, to, čo sa systémom pokus-omyl nenaučili na vlastných sklamaniach a ranách na duši, to im povedali múdre články v časopisoch, ktoré kolujú po nočných stolíkoch, záchodoch a kaderníctvach.

Tak prečo je také ťažké porozumieť nám? Lebo sa predsa len od seba líšime? Pretože medzi jednotlivými mužmi sú rovnako veľké rozdiely ako medzi pohlaviami? Alebo preto, že na tie skvelé poznatky zabúdame omráčení po zrážke s realitou? C je správne.

– Treba si tie životné pravdy o druhom pohlaví neustále otrieskavať o hlavu, – povedala moja sestra Hysterka. – Nikde neplatí heslo Poznaj svojho nepriateľa, ak nechceš byť za najväčšiu chuderu viac než v komunikácii s mužmi.

Spýtal som sa jej, čo ženy o mužoch nevedia a celkom by im to prospelo.
– Ženy zabúdajú, že muži majú citový zotrvačník, – povedala Hysterka.
– A to znamená?
– To znamená, že hoci sú muži schopní rýchlej reakcie a pohotového rozhodnutia pri vynášaní starenky z horiaceho domu, pri odrezávaní nadbytočných kusov mozgu a počas opravy pokazeného splachovača, vo všetkom, čo sa týka emócií, treba počítať s inkubačnou dobou trvajúcou približne dva týždne.

Spomenul som si na bývalého manžela mojej sestry a jeho obľúbenú vetu používanú smerom k svojej manželke „Počujem, čo hovoríš, ale nedošlo mi to až do hlavy.“ Na neho to sedelo perfektne, ale neverím, že keď boh vyrábal mužov, postupoval podľa vzoru sestrinho bývalého. Boh predsa nie je vymletý puberťák závislý od komiksov.

– Ak sa budeme tváriť, že muži sú citovo zakrpatení dementi, ďaleko sa nedostaneme, – povedal som.
– To s tými dementmi si povedal ty, – žiarivo sa na mňa usmiala sestra a pokračovala: – Nejde o to, že by ste boli postihnutí. Ste len oneskorení. Všetko, z čoho sa nedá napísať rovnica, vám dochádza pomalšie. Preto je napríklad nemožné dospieť v hádke s mužom k nejakému riešeniu. Treba len nastoliť problém, povedať pár argumentov, primerane ich citovo podfarbiť a počkať dva týždne, či sa niečo stane.

– To je dosť nepohodlné, nie? – povedal som. – Čakať štrnásť dní na skúšku správnosti, či informácia dorazila na miesto určenia, to by znechutilo aj Matku Terezu.
– A kam by si sa chcel ponáhľať? City neuženieš. A my ženy si dokážeme na veci počkať. Menštruácia, tehotenstvo, prechod. Všetko samé skúšky trpezlivosti.
– Aj ty vždy vydržíš čakať?
Hysterka sa usmiala. Aby ste boli v obraze: moja sestra je blondínka. Aj sa vie tváriť ako blondínka. Asi tak, ako sa hladný krokodíl na hladine rieky vie tváriť, že je len kusom dreva, čo pláva okolo. Hysterka sa teda usmiala, nežne a precítene, ako hrdinka nejakého seriálu, v ktorom sa v poslednom diele všetci zoberú a cválajú na koni proti západu slnka.

– Keď mužovi niečo povieš, musíš čakať na zotrvačník. Ak mu to ukážeš, chápe okamžite. Muži potrebujú informáciu vidieť, aby jej rozumeli v skrátenom termíne. Preto si múdre ženy kupujú čierne podväzkové pásy, nosia sandále na vysokých opätkoch a v prípade potreby hádžu o stenu porcelán.

Pozrel som na vrypy na stene sestrinej dokonalo vydizajnovanej kuchyne.

– Nerobím to často, – pripustila sestra. – S urýchľovaním zotrvačníka to netreba preháňať, aby sa celkom nezasekol. A aj tých tanierov mi je ľúto. Mňa napätie čakania celkom baví. Je to ako v detektívke. Tuším, kto je páchateľom, ale rada sa presvedčím, či si to myslia aj tí pekní ľudia, čo mi to predvádzajú v telke.

Zasmial som sa a šiel som domov. Keby mali teórie mojej sestry všeobecnú platnosť, boli by sme tragicky predvídateľní a ženy by si do nás utierali nohy. Cestou som vedený spontánnym impulzom kúpil svojej frajerke kvety. Len tak. Možno som si len chcel dokázať, že som muž nezaraditeľný do pravidiel. Až vonku mi došlo, že mi moja frajerka niečo v tom zmysle, ako dávno nedostala kvety, nadhodila nadránom cestou v taxíku z jedného narodeninového ťahu barmi. Za ten pocit istoty mi to listovanie diárom stálo.
Bolo to presne pred dvomi týždňami.

(písané pre českú Elle)

Maxim E. Matkin